#EatPrayLoveByMari
Nasledovala som Chiarine auto úzkymi ulicami mesta Caravate. V duchu som nadávala na šoférov, ktorí sa len na poslednú chvíľu a veľmi neochotne uhýbali v protismere, aby mi dali priestor.
Hrany domov často len tesne minuli spätné zrkadlá, o rozdelení cesty na dva pruhy som v týchto mestečkách mohla len snívať .
Posledná zákruta, odbočka doľava a som v cieli! Chiara vystúpila z auta, aby ma navigovala na moje miesto. “Tu zatiaľ zaparkuj, keď odídem, môžeš si dať auto do dvora. Ale nechaj miesto aj pre tvojich susedov. Nejako sa pomestite.”
Veci som nechala v kufri, veď na vybaľovanie bude času dosť. Chiara odomkla dvojité dvere domu a vošla dovnútra. Ja som sa ešte obzrela po záhrade a skoro som nedýchala.
Cítila som sa ako Cameron Diaz vo filme Prázdniny. Aj keď ja som si vybrala teplejšie podnebie, okolnosti boli do istej miery podobné .
Nasledovala som moju domácu dovnútra prízemného bytu. Bol zariadený v provensálskom štýle a mal všetko, čo som si mohla priať. Veľké kreslá v obývačke na dlhé jesenné večery pri knihe. Priestrannú kuchyňu s niekoľkými mokka kanvicami a obrovským sporákom.
A veľké francuzske dvere na záhradu…
Keď som ich zbadala, srdce mi poskočilo od radosti. Vždy som hovorila, že nemám veľké nároky na bývanie, ale chcem žiť tak, aby som si rannú kávu mohla zobrať na terasu a poprechádzať sa bosá po záhrade .
Teraz sa môj sen stal skutočnosťou. Síce len na určitý čas, ale hodlala som si užiť každú jednu minútu nadchádzajúcich týždňov.
Ani som nevedela vysloviť, aká som bola vďačná mojej priateľke za útočisko. Presne toto som potrebovala na svoju fázu #pray.
Samotu, čas a priestor.
Dúfala som, že raz jej túto láskavosť budem vedieť oplatiť.
Hneď ako sa za Chiarou zavreli dvere, začala som vybavovať môj obrovský ružový kufor.
Zobrala som so sebou len veci, ktoré mi boli najvzácnejšie. Megan by síce odviezol aj viac, avšak v návale entuziazmu som zabudla aj na praktickú stránku cestovania – že prídu chladné jesenné mesiace a pár svetrov by sa mi zišlo.
Vybrala som z príručnej batožiny malého červeného macka. Moja spomienka na vlčiu spoločníčku Danku.
Na chvíľu som si predstavila, aké by to bolo, keby sme tento roadtrip zažívali spoločne. Vždy som o tom snívala, lenže buď neboli peniaze, alebo čas. Potom už nebolo síl, lebo zostarla a nevládala.
Viem, že by to bolo iné a krásne, ale už v tom čase mal pre mňa osud pripravené iné plány.
Keď sa väčšina vecí uvelebila v niektorej časti bytu, rozhodla som sa preskúmať okolie.
Dedina Sangiano mala len okolo tisíc päťsto obyvateľov a tvorila ju jedna hlavná ulica, niekoľko bočných uličiek, vlaková stanica a zopár nevyhnutných obchodíkov.
Zastavila som sa pri malom obchode s potravinami. “Otvorené máme do dvanástej, potom je vchod cez bar.”, stálo na dverách. Zaujímavé, pomyslela som si. “Štamgasti si aspoň pred cestou domov môžu nakúpiť.” Zasmiala som sa nad kuriozitou a pokračovala ďalej.
Obišla som ešte zopár blokov, skontrolovala železničnú stanicu a pomaly sa vrátila domov. Bolo pekne a slnečno , čas na kávu na záhrade.
V kuchyni som zobrala väčšiu mokka konvicu. Odhadovala som, že by bola tak na šesť talianskych káv. Mne bude stačiť na jednu “takú tu moju”.
Meditačný podsedák som položila na trávnik, kam ešte svietilo popoludňajšie slnko a posadila sa naň.
“Tak, Mari, a čo teraz?
Kto si? Kam chceš ísť?
Kam ťa duša volá?”
Nevedela som.
Bolo však krásne mať bezpečný priestor, kde na to môžem prísť.
V tej chvíli sa už točili kolieska synchronicity osudov dvoch duší.
Nasleduje Kaptiola 9: Čas pre seba
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
