Rozmýšľala som, či môjho spolubývajúceho zobudiť, alebo nie. Bolo už deväť hodín! Mne sa žiadalo behať po Turíne a objavovať nové miesta. Byť dlho do noci hore a potom ráno vyspávať… To nebola úplne moja šálka kávy. Život so psom naučí kadečo, obzvlášť vážiť si spánok. Pretože psovi je úplne jedno, kedy sa ide večer spať. Ráno o siedmej nastúpení s vodidlom v ruke pri dverách. Nechala som Davea v ríši snov a potichu sa vytratila z bytu. Zbehla som po schodoch na prízemie. Ako som otvorila bránu, zalialo ma ostré slnečné svetlo talianskeho rána. Dobre, potrebujem kartu do telefónu…