Kapitel 15: Granatapfel

#EatPrayLoveByMari2022 Bitte beachten Sie, dass diese Kaptiel mit Deepl.com übersetzt wurde. Nicht alles klingt so schön und künstlerisch, wie auf Slowakisch, aber trotzdem... wollte ich einfach ein Stück meiner Geschichte mit euch teilen. :-) Der Bahnsteig war überfüllt mit Menschen, die alle irgendwo hin eilten oder jemanden in der Menge suchten. Ich machte mich mit meinem Koffer auf den Weg zum Ausgang, während meine Augen nach dem Gesicht auf den Fotos suchten. Ich wusste, dass er mich nicht im Stich gelassen hatte, denn wir hatten uns die ganze Zeit über gegenseitig aktuelle Koordinaten geschickt. Trotzdem schoss mir der Gedanke durch…

0 Comments

Kapitola 15: Granátové jablko

Nástupište bolo plné ľudí, každý z nich sa niekam ponáhľal, alebo niekoho hľadal v dave. Predierala som sa so svojim kufrom smerom k východu a očami hľadala tvár z fotiek. Vedela som, že sa na mňa nevykašľal, pretože celú cestu sme si posielali aktualizované súradnice. Hlavou mi aj tak preblesla myšlienka: „Čo ak ma uvidel naživo a radšej zdrhol?“ Aj to sa predsa stáva. Sama som mala vnútornú otázku, či jeho výška je skutočne meter tridsať sedem, ako raz poslal v správe. Bolo mi vtedy hlúpe pýtať sa, nakoľko to myslí vážne. Snažila som sa na vlastnú päsť zistiť podľa…

0 Comments

Kapitola 14: Sila príťažlivosti

„Mari, myslím si, že to moc riešiš.“, povedal Mário a odpil si z miešaného drinku. „Však si nainštaluj Tinder, aspoň spoznáš nových ľudí.“ „Tinder? To nie je zoznamka, či niečo také?“, opýtala som sa neisto. Na zoznamke som nebola hádam od svojich osemnástich. Časy, kedy bol Pokec v kurze, boli dávno preč a ľudí som radšej spoznávala inak, než online. „No a? Veď daj si tam, že na kávu, alebo tak. Najrýchlejšia cesta, ako môžeš niekoho spoznať.“Musela som uznať, že z časti mal pravdu. Ako plynul čas, chýbala mi v Sangiane duša, s ktorou by som sa mohla porozprávať ako…

0 Comments

Kapitola 13: … a opäť preč

Odletová hala na letisku v Bratislave je maličká. Bezpečnostnú kontrolu s príručnou batožinou som vybavila pomerne rýchlo, pokiaľ teda nepočítam vyzliekanie 3 kabátov a zimnej vesty. Do kufra sa mi nezmestili, ale bola som rozhodnutá, že do Talianska so mnou poletia stoj čo stoj. Pri návšteve mojej „skrine“ v kamarátovej garáži som sa snažila vziať všetko, čo mi prišlo ako užitočné na prečkanie chladných dní. Čapice, rukavice, teplé ponožky a šály. Hádam to bude stačiť. Kufor praskal vo švíkoch. Položila som svoju výbavu na kontrolný pás a nenápadne podstrčila ešte hrubšie poltopánky v darčekovej taške. Tvárila som sa, že sa…

0 Comments

Kapitola 12: Na chvíľku späť

Neprešiel ani týždeň od spoločného pobytu vo Florencii a už som opäť smerovala na stretnutie s rodičmi v Bologni. Vyšlo to perfektne! Moja plánovaná cesta na Slovensko sa celkom neplánovane prekryla s návratom našich z dovolenky. Čakali ma priatelia, rodina a účasť na svadbe. Dlho asi poslednej v našej rodine. A ešte vybaviť pár vecí, ktoré som pred svojim spontánnym odchodom nestihla. Moje auto som nechala oddychovať na dvore, predsa len si to zaslúžilo. Rovnakú vzdialenosť ako v auguste by už nemuselo dať. Tiež som chcela mať nejakú poistku v Taliansku, že sa tam musím vrátiť. Spiatočná letenka za dvadsať…

0 Comments

Kapitola 11: Kus domova v Toskánsku

Napila som sa z pohára červeného vína a potvrdila objednávku. Do mailu mi prišli lístky na vlak. Frecciarossa a Florencia. Dve veci na mojom zozname odškrtnem. Rýchlovlakom som ešte nikdy necestovala. Moje rozpočtové stratégie sa vždy opierali o lacné riešenia, avšak tentokrát som sa rozhodla plesnúť po vrecku. Päťdesiat Eur na jednu cestu. Hádam ten zážitok bude stáť za to. Moji rodičia mali s priateľmi túlavé topánky v Toskánsku a ja som sa veľmi tešila, že sa stretneme v tomto ďalekom svete na káve. Rodina mi veľmi chýbala, vesmír to opäť zariadil svojim spôsobom. Už dávno sme neboli na spoločnej…

0 Comments

Kapitola 7: Od jedenia k modleniu

Poslednú noc fázy #Eat som strávila v malom hosteli v mestečku Ameno. Dostať sa cez úzke uličky historického mesta nebolo vôbec jednoduché, veru niekoľkokrát som odbočila nesprávne a až zákaz vjazdu mi ukázal, že idem mimo trasu. Navigácia bola zmätená a ja ešte viac. Sľúbila som majiteľke, že prídem do desiatej, avšak hodiny na palubnej doske ukazovali môj už teraz poriadne neskorý príchod. Podľa mapy som bola len dve minúty od cieľa, napriek tomu červená značka predo mnou hovorila jasne: Sem ťa nepustím. "Dýchaj, to sa vyrieši.", upokojovala som samú seba. Stále mám predsa auto, kde sa dá späť. Nemala…

0 Comments