#EatPrayLoveByMari Nasledovala som Chiarine auto úzkymi ulicami mesta Caravate. V duchu som nadávala na šoférov, ktorí sa len na poslednú chvíľu a veľmi neochotne uhýbali v protismere, aby mi dali priestor. Hrany domov často len tesne minuli spätné zrkadlá, o rozdelení cesty na dva pruhy som v týchto mestečkách mohla len snívať . Posledná zákruta, odbočka doľava a som v cieli! Chiara vystúpila z auta, aby ma navigovala na moje miesto. “Tu zatiaľ zaparkuj, keď odídem, môžeš si dať auto do dvora. Ale nechaj miesto aj pre tvojich susedov. Nejako sa pomestite.” Veci som nechala v kufri, veď na vybaľovanie…

Ráno som otvorila oči veľmi skoro. Bol môj posledný deň v Turíne a vôbec sa mi nechcelo odísť. Bolo však načase zdvihnúť kotvy a posunúť sa ďalej. Prechádzala som si v hlave spomienky na posledný týždeň a musela som uznať, že mesto i moji turínski hostitelia sa o mňa fantasticky postarali. Zažila som mesto z pohľadu domáceho i turistu. Bola som zamilovaná do atmosféry, ktorá tu vládla, a myslela som si v tej chvíli, že toto je mesto, kde chcem žiť. Než ma smútok z odchodu stačil stiahnuť do zlej nálady, mi v mobile pípla správa. Zobrala som telefón do…

Ráno som otvorila oči už po siedmej. Napriek veľkej únave z cesty lomcovala mojim telom zvedavosť. Nechcelo sa mi vylihovať v posteli.   „Myslím, že na kávu je prvý čas!“ Vošla som do kuchyne a pustila sa do hľadania. Aha, tu je! Otvorila som vrecko a plnú lyžicu vložila do mokka kanvice. To by mohlo na úvod stačiť. Kým sporák pripravoval môj obľúbený nápoj, obzerala som sa po miestnosti a hľadala dušu ľudí, ktorí tu bývali. Apartmán bol malinký, napriek tomu niesol talianske čaro. Dva balkóny z každej strany, jeden s výhľadom na ulicu, druhý do uzatvoreného dvora. Žiadna vstupná predsieň, ako som bola zvyknutá u nás. Vstup…

Keď si niečo veľmi praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to splnil. Tak veľmi som utekala z domu, až ma to muselo zastaviť presne na polceste! Moje rozhodnutie odísť s jednosmerným cestovným lístkom bolo pre mnohých ťažké pochopiť. Niektorí sa tešili so mnou, iní zdieľali obavy, aby sa mi niečo nestalo. Rozumela som im, zároveň som však vedela, že niet cesty späť. Ten ťah vo mne bol veľmi silný, nemohla som sa mu ubrániť. Do auta som sadla podvečer, po dlhom a náročnom cestovaní medzi Bratislavou a Bystricou. Kufre boli zbalené, posledné tašky som nahádzala do auta pred pol desiatou. Pozrela som…

„Milí pasažieri, o chvíľu pristaneme na medzinárodnom letisku Rome Fiumicino. Prosím, zapnite si bezpečnostné pásy.“ Vykúkala som z okienka lietadla a do môjho tela vchádzal adrenalín, ktorý som necítila posledné tri roky. Nová krajina, nové mesto a zážitky. V žalúdku mi hrala pestrá zmes pocitov: od vzrušenia, cez jemnú dávku stresu. Bola som sama, bez prísediaceho, ktorý by ma pri pristávaní držal ruku a opakoval, že letecké nehody sú veľmi vzácne. So skromne zabaleným batohom som sa predrala davom cestujúcich smerom k vlaku Leonardo Express. Prechádzala okolo cestovateľov, turistov, manažérov a v mojich nohách narastalo obrovské nadšenie. Kde som bola tieto posledné roky? …

Sedela som na zemi v obývačke a mojim telom lomcoval hnev i smútok zároveň. Takže dva a pol roka spolu a dopadne to takto. Vraj je to najlepšie riešenie pre oboch. Aké úbohé! Jasné, jednoduchšie je odísť, ako pracovať na problémoch. Popravde, skôr moje ego čakalo, že sa zmení on. Že už KONEČNE uvidí tie chyby, ktoré robil a všetko bude fajn. Aj keď v hĺbke srdca som cítila, že Martinove rozhodnutie je to jediné správne, moje ego v tej chvíli nedávalo možnosť pozrieť sa na veci s nadhľadu. Nechcelo sa mi opäť sťahovať a začínať od nuly. Láska medzi nami však už dávno nebola, žili sme už len…