Cítila som to na vlastnej koži. Už v januári bolo moje telo vyčerpané a práca ma vôbec netešila. Ráno som vstávala unavená, večer líhala do postele s pocitom, že ten deň vlastne vôbec nemal zmysel. Lenže tento pocit nebol len výplodom jedného dňa. Začalo to už oveľa skôr.  Posledné tri roky boli pre mňa veľmi náročné. Ako prišla pandémia, úplne som prestala cestovať a moja duša sa pomaly uzatvárala stále viac a viac do seba. Pamätám si ten deň, keď všetko stíchlo. Boli sme vtedy na návšteve u Martinových rodičov a mimoriadne správy pôsobili ako zo zle napísaného sci-fi filmu. Domáce väzenie, zákaz stretávania sa,…