Blog

Rozmýšľala som, či môjho spolubývajúceho zobudiť, alebo nie. Bolo už deväť hodín! Mne sa žiadalo behať po Turíne a objavovať nové miesta. Byť dlho do noci hore a potom ráno vyspávať… To nebola úplne moja šálka kávy. Život so psom naučí kadečo, obzvlášť vážiť si spánok. Pretože psovi je úplne jedno, kedy sa ide večer spať. Ráno o siedmej nastúpení s vodidlom v ruke pri dverách.

Nechala som Davea v ríši snov a potichu sa vytratila z bytu. Zbehla som po schodoch na prízemie. Ako som otvorila bránu, zalialo ma ostré slnečné svetlo talianskeho rána.

Dobre, potrebujem kartu do telefónu a kávu, ozvalo sa moje praktické ja. Hneď oproti cez cestu sa na mňa zaškerila tabuľa operátora, rozhodla som sa teda skúsiť šťastie.

„Buongiorno!“, usmiala som sa na muža za prepážkou.“Non parlo cosí bene italiano, ma provo…“ začala som s najlepšie naučenou vetou, obhajujúcou jazykové znalosti, aby sa odo mňa nečakali suvislé vety.

„V pohode,myslím, že to zvládneme!“, podporil ma predavač a opätoval mi úsmev. „Máme teraz letnú akciu. Neobmedzené volania a stopäťdesiat gigabajtov dát za dvanásť eur mesačne. „Myslela som, že zle rozumiem. Toľko dát som od svojho operátora na Slovensku nedostala za celý rok dokopy. Pre istou som sa opýtala ešte dva krát, či to s tou cenou myslí vážne.

„Samozrejme, my máme dátové balíčky veľké. Dajte mi adresu pobytu prosím.“Zarazila som sa nad požiadavkou. Adresu v Sangiane som nevedela, ani ulicu, na ktorej býval môj hostiteľ. Bezradne som pokrčila plecami.

„Tak nejakú vymyslíme.“, usmial sa predavač a naťukal niečo do systému. Dodnes neviem, do ktorej časti Turína ma nasťahoval. Vybavená kartou som sa vybrala hľadať kaviareň, okolo ktorej sme prechádzali predchádzajúci večer. Pamätala som si, že to bolo na malom námestí s kostolom, a vnútri rozvoniavali čerstvo upečené brioche.

„Aha, tu si!“ Potešila som sa, keď som vyšla spoza rohu ulice. Na terase už posedávali štamgasti s cappuccinom a sladkým pečivom na tanieri. Vybrala som si miesto v tieni, aby mi na notebook nesvietilo slnko.

Aspoň vybavím maily, kým vyrazíme na výlet. Pozrela som do schránky, kde ma však čakala jediná správa, aj to len informačného charakteru. V žalúdku som pocítila zvláštne stiahnutie.

Už ma nikto nepotrebuje? Boli to už skoro tri mesiace od môjho odchodu z univerzity, stále však vo mne prebývala tá časť, ktorá projektom žila. Tak nič, asi mám fakt oddychovať.

Vypla som počítač a rozhliadla sa naokolo. Nejako takto som si predstavovala, že by som vedela žiť. Na cestách, robiť na zaujímavých projektoch a vychutnávať si kávu podchvíľou inde. Aspoň na nejaký čas. Rok, možno dva. Alebo koľko budem chcieť. Cítila som, že to potrebujem.

Posledných niekoľko rokov som bola verná jedinému projektu a psovi. Teraz som potrebovala byť verná sebe. Rozmýšľala som nad Ženou v pohybe.

Môj projekt vlastne nikdy nedostal poriadnu šancu. Vždy ustupoval iným prioritám a práci. Má vôbec zmysel sa mu venovať? Uživil by ma? Je to to moje? Bude to stačiť na príjem? Prvý krát sa nastavili okolnosti tak, že som to mohla skúsiť.

Peniaze na životné náklady boli na účte. Tak kedy, ak nie teraz? Mojim telom prešla vlna energie a nadšenia. Áno! Dám tomu šancu. Nech si Žena v pohybe nájde cestu. Život je hra.

Do myšlienok skočil telefón so správou: „Dove sei?“ Vida, kto sa zobudil! Dopila som zvyšok cappuccina a pomaly vyrazila naspäť. *Takže, náš dnešný plán: pôjdeme na bicykloch do štvrte Lingotto pre tvoje auto a potom vyrazíme na Le langhe. Uvidím, či sa ešte niekde po ceste zastavíme. O pol ôsmej máme rezerváciu, to by nám malo stačiť.“, zhrnul jedným dychom Dan. „Vrátime sa asi dosť neskoro večer.“

O niečo neskôr sme už sedeli na bicykloch smerom k parku de Valentino, pozdĺž ktorého tečie rieka Po. Na trávnikoch oddychovali domáci, okolo pamiatok sa motali turisti a návštevníci. K môjmu autu sme dorazili zhruba po trištvrte hodine v svižnom tempe. Potila som sa ako kôň, ale snažila som sa to nedať najavo.

Snaha vyzerať dobre po celý deň sa definitívne roztopila na turínskom asfalte. Megan na nás verne čakal. Bol pre mňa symbolom slobody a istoty v cudzej krajine. Ak by sa čokoľvek udialo, bol tam pre mňa. Keď som ho zbadala, mojim telom sa rozplynul príjemný pocit nehy a radosti, že ho vidím.

Zaparkovať auto pred väznicou bol veru dobrý nápad. Pod neustálym dohľadom kamier sa môj strach z jeho odcudzenia minimalizoval. Do navigácie som naťukala najbližšiu zastávku. Čakala nás približne hodinová cesta vidiekom, zákrutami, výhľadmi… A predovšetkým za fantastickým jedlom!

Keď som o hodinu neskôr stála na terase s výhľadom na vinice, nevedela som sa vynadívať. Pripadala som si ako v rozprávke. Celé popoludnie sme sa motali úzkymi cestami cez vinice. Bolo to ako malé Toskánsko.

Krajina malebných vŕškov, posiata vinicami.Kde svoj pôvod majú slávne vína. Už v prvom mestečku La Morra začal gurmánsky zážitok pri pohári dobrého vína a miestnych špecialitách. Artičoky s parmezánom, syry, sušené paradajky, olivy…

„Šetri si miesto na večeru. Čaká nás osem chodov!“, smial sa Dan, keď videl, ako do seba hádžem jedno sústo za druhým. „Ale keď to je také dobré!“, namietala som s plnými ústami olív. Prvýkrát v živote mi chutili! Osviežení, posilnení a oddýchnutí sme pokračovali v ceste cez známe Barolo, až k nášmu hlavnému cieľu – La Trattoria nelle vigne.

Privítala nás, keď sa už stmievalo. Nikdy predtým som nebola na degustačnej večeri. Doma sme vždy mali maximálne tri chody, preto som sa ani nevedela pripraviť na to, čo ma čakalo. La carne cruda. Acciunghe in salsa di nocciola. Insalatina langarola. Vitello tonnato. La Gardiniera.

Po predjedle nás ešte čakali dva hlavné chody a dezert. Každý chod bol niečím výnimočný. Kombináciou chutí, čerstvosťou ingrediencií, či srdcom talinaskej kuchyne.

Aj keď žalúdok mal čo robiť, počas trojhodinovej večere zvládol, čo mu priniesli. „K autu sa budem kotúľať!“ Povzdychla som si, keď sme zaplatili každý svoj účet a vydali sa na cestu domov. „Ale prosím ťa, ráno nebudeš vedieť, že si niečo jedla!“

Niečo po polnoci sme dorazili naspäť do Turína. Megan našiel voľné miesto pred väznicou, my sme pokračovali ďalej verejnou dopravou. Parkovať v San Salvario nemalo zmysel. Drahé a málo pravdepodobné, že by sme v piatok večer našli miesto.

Unavená ako pes som sa vliekla za Danom, ktorý po polnoci chytil druhý dych. Rezko si vykračoval po chodníku, sťa by bolo dvanásť na obed.

Tešila som sa na spánok a akákoľvek predstava mimo zámeru neexistovala. Keď sme prišli na námestie, žilo to tam nočným životom. Otvorené bary, ľudia posedávali na chodníkoch i okolitých schodoch. Jedine moja kaviareň bola zatvorená.

Uškrnula som sa, nakoľko aktuálna situácia presne vystihovala môj životný štýl. Ranné vtáča. A všetky tie nočné sovy naokolo mi v tej chvíli poriadne liezli na nervy.

Chcela som jediné: spať, spať, spať! Bolo pol druhej v noci, preboha! Môj spoločník však zbadal známe tváre a už ho nebolo. Postavila som sa bokom a ruky si prekrížila na hrudi. Ak sa mi do niečoho nechcelo, tak práve do zoznamovania sa.

Čakala som opodiaľ, až kým mi nedošla trpezlivosť. „Nič, potrebujem kľúče!“ Prišla som k Davovi, sediacemu v hlúčiku priateľov a slušne ho požiadala, či by mi ich mohol dať. „Á, tu si! Toto sú moji priatelia.“ Opätovala som úsmev, podala si ruku a slušne, ale stroho odpovedala na otázky.

Na small talk som už nemala silu, ani sa usmievať. Bolo vidieť, ako to môjho hostiteľa rozladilo, avšak nepovedal nič. Zobrala som kľúče a pobrala sa na odchod.

Dave ma dobehol, na jeho tvári bolo vidieť rozčarovanie. „To bolo neslušné!“, povedal nahnevane. „Čo konkrétne?“ „Že si odignorovala mojich priateľov!“ „Veď som sa bola zoznámiť!“ Pozrela som na neho a vnútri mňa rovnako bublal hnev. Na jednej strane som chápala, že v jeho vnímaní som bola chladnejšia, než kocka ľadu. Na druhej strane ja som tiež cítila krivdu, únavu a hnev.

Vrelo to vo mne, ale hádať sa s ním nemalo význam. Poznala som jeho zapálenie, keď sa jednalo o obhajobu názoru. Chcela som len spať. Akákoľvek hádka by to len oddialila. „V poriadku, ospravedlňujem sa. Nebolo to myslené zle, ale ja mám na dnes už tiež dosť.“, vytiahla som zo seba a myslela som to podľa možností aj úprimne.

Domov som kráčala s adrenalínom v krvi a ešte chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo upokojiť a padnúť do ríše snov. Nuž, na turínsky nočný život si asi veľmi nezvyknem…

Nasledujúca kapitola: Kapitola 6: Rozlúčka.