Cítila som to na vlastnej koži.
Už v januári bolo moje telo vyčerpané a práca ma vôbec netešila. Ráno som vstávala unavená, večer líhala do postele s pocitom, že ten deň vlastne vôbec nemal zmysel.
Lenže tento pocit nebol len výplodom jedného dňa. Začalo to už oveľa skôr.
Posledné tri roky boli pre mňa veľmi náročné. Ako prišla pandémia, úplne som prestala cestovať a moja duša sa pomaly uzatvárala stále viac a viac do seba.
Pamätám si ten deň, keď všetko stíchlo. Boli sme vtedy na návšteve u Martinových rodičov a mimoriadne správy pôsobili ako zo zle napísaného sci-fi filmu. Domáce väzenie, zákaz stretávania sa, zavreté všetko, obmedzené kontakty. Bol vo mne obrovský strach, nedôvera, pochybnosti a pocit straty kontroly nad vlastným životom.
Len desať dní pred tým som sa presťahovala aj so psom do Bratislavy za aktívnym životom. Tešila som sa na stretnutia, nové priateľstvá. A teraz? Koľko to potrvá? Bude ešte nejaké „bude?!“ Moje ego ma v strachu zavrelo do seba v snahe prežiť.
Jedinou útechou mi bola Dana, vykúpenie na slobodu a pobyt vonku. Viac som nepotrebovala, len dýchať čerstvý vzduch a byť v priestore. Jar vtedy len začínala, všetko kvitlo. Teda okrem môjho vnútorného pocitu a rosti duše.
Odvtedy ubehli už takmer tri roky a celý ten čas som cítila, že niečo nie je správne. Niečo je inak.
Ako keby som žila život niekoho iného.
Veľa sa toho zmenilo. So svojim milovaným psom som sa musela rozlúčiť po ťažkej porážke a srdce som mala zlomené. Vedela som, že skôr, či neskôr tento moment príde, ale túžila som si touto stratou naplno prejsť.
Túžila som, aby to teraz bol len o mne, dosýtiť si, čo som potrebovala. Lenže o týždeň neskôr prišiel do života Sultán a moju hlavu zamestnali opäť povinnosti. Trojročný poloslepý a nesocializovaný nemecký ovčiak potreboval trpezlivosť a podporu, ale nevedela som mu ju dať.
Nežila som svoj život. Žila som, aby slúžila. Práci, psovi, vzťahu. Nevidela som sa nikde a nič ma nevedelo potešiť.
Vlastne áno. Keď sme s mojim autom uháňali nocou na diaľnici. Dávalo mi to pocit slobody, ktorý potrebovala.
Depresia, smútok a nekonečný kolotoč povinností spôsobili, že v máji som už nevedela ďalej ťahať tú nálož a rozhodla som sa z práce odísť natrvalo. Nastúpil nový kolega a bojovať s ním bolo neudržateľné. Viem lepšie, poznám lepšie a takto by to malo byť.
Vlastne, prečo bojovať, keď už ani o tú prácu som nestála?
Od toho dňa som sa rozhodla pre seba spraviť minimum: každé ráno vstať s otázkou, čo ma v ten deň spraví šťastnou. Viac moje deprimované a vyčerpané telo nezvládlo.
Boli to malé činnosti a radosti zo života: Ísť sama so sebou na kávu, spraviť si výlet do Viedne, stretnúť priateľov…
Posledný deň v júli prišlo to, čo ma nakoplo úplne novým smerom: partnerský rozchod. Roztrhlo to aj posledný záväzok, ktorý som mala.
A vlastne tam to všetko začalo…
Pokračovanie:
Nasleduje: KAPITOLA 1: Všetko sa deje pre môj osoh
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
