Sedela som na zemi v obývačke a mojim telom lomcoval hnev i smútok zároveň. Takže dva a pol roka spolu a dopadne to takto. Vraj je to najlepšie riešenie pre oboch. Aké úbohé! Jasné, jednoduchšie je odísť, ako pracovať na problémoch.
Popravde, skôr moje ego čakalo, že sa zmení on. Že už KONEČNE uvidí tie chyby, ktoré robil a všetko bude fajn.
Aj keď v hĺbke srdca som cítila, že Martinove rozhodnutie je to jediné správne, moje ego v tej chvíli nedávalo možnosť pozrieť sa na veci s nadhľadu. Nechcelo sa mi opäť sťahovať a začínať od nuly. Láska medzi nami však už dávno nebola, žili sme už len ako dvaja spolubývajúci.
Či to bola urazená hrdosť, alebo pocit zrady, dala som rozchod poriadne vyžrať. Zároveň som sa ale cítila mizerne.
Vo štvrtok nás čakal výlet do Ríma a nevedela si predstaviť, že sa to zruší.
Zbalila som si pár veci, sadla do auta a nahnevaná odišla spať ku kamarátke. Pár dní zo mňa bude bezdomovec, kým prídem na to, čo ďalej.
„Ale do toho Ríma poletíš, však?“ opýtala ma sa Janka pri večernej diskusii nad pohárom červeného vína.
„Neviem, samej sa mi moc nechce a letenky nie je možné prebookovať na iné meno.“ Odvetila som a predstavila som si samú seba, ako sedím pri Fontáne di Trevi a plačem do vreckovky. Čo tam budem sama?!
„Ale choď, čaká Ťa tam niečo dobré! Určite! Zmení ti to život.“, presviedčala ma Janka a doliala mi ďalší pohár.
Nasledujúce ráno som sa musela vrátiť na byt. S Martinom sme sa dohodli, že keď tam budem ja, on bude preč. To aspoň uľahčovalo možnosť zobrať si nejaké veci. S ťažkým žalúdkom som otvorila dvere na byte a chcelo sa mi zvracať.
Už to nebol môj domov a teraz je len otázka, ako veci rozdeliť a hlavne kam s nimi. Presťahujem sa opäť do Bratislavy, alebo sa vrátim domov? Čo bude so psom? Mala ho veľmi rada, ale nepatril mi dušou, ani papierovo. Nájdem si podnájom? Vrátim sa do Bystrice?
V mobile mi pípla správa z leteckej spoločnosti s informáciou o lete, čo ma vytrhlo z myšlienok. Pozerala na displej a v tom momente som sa rozhodla: Poletím! A bude mi tam dobre!
Tlak z krivdy bol v byte obrovský, preto som sa rozhodla odísť k priateľom. „Už nie som na byte.“, poslala správu svojmu ex. Dokonca ani slovo „doma“ už nebolo na mieste. Táto etapa môjho života skončila.
Keď som si o pár dní balila veci do tašiek, spoločnosť mi robil film s Juliou Roberts: Jedz, modli sa a miluj! Mala som pocit, že sa s hlavnou hrdinkou stotožňujem. Chýbala mi radosť zo života, prežívala som pre ego náročný rozchod a nevedela som, kam ďalej.
O pár hodín neskôr som ležala v noci na karimatke u Janky a do odchodu na Nivy ostávali ešte dve hodiny. Hlavou mi bežali myšlienky, či to zvládnem všetko absolvovať. Chytala ma cestovná horúčka. Sama som takto ďaleko ešte nebola.
Tešila som sa a zároveň v tichosti túžila po spoločnosti. Ani som si nevšimla, ako rýchlo ubehol čas a mobil zapípal, že je čas vyraziť na stanicu. Vzala som batoh a v tichosti sa vykradla z bytu.
POKRAČOVANIE:
Nasleduje: Kapitola 2: Všetky cesty vedú do Ríma
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
