Napila som sa z pohára červeného vína a potvrdila objednávku. Do mailu mi prišli lístky na vlak. Frecciarossa a Florencia. Dve veci na mojom zozname odškrtnem. Rýchlovlakom som ešte nikdy necestovala. Moje rozpočtové stratégie sa vždy opierali o lacné riešenia, avšak tentokrát som sa rozhodla plesnúť po vrecku. Päťdesiat Eur na jednu cestu. Hádam ten zážitok bude stáť za to. Moji rodičia mali s priateľmi túlavé topánky v Toskánsku a ja som sa veľmi tešila, že sa stretneme v tomto ďalekom svete na káve. Rodina mi veľmi chýbala, vesmír to opäť zariadil svojim spôsobom. Už dávno sme neboli na spoločnej dovolenke a všetko vyšlo tak spontánne. S Mirovcami sme absolvovali Island a to bolo presne pred desiatimi rokmi. Čas na malý revival. Do ruksaku som zbalila minimum vecí. Dni boli ešte teplé a na večer určite bude stačiť letná bunda. Nabíjačky, kozmetika, šatka, kniha… Vyzeralo to, že mám všetko. Čo nemám, mi nesmie chýbať. Zamkla som dvere a vydala sa smerom k vlakovej stanici. Dedina bola ráno o čosi živšia, predsa len bol obyčajný pracovný deň. Vlak prechádzal necitlivo z jednej koľaje na druhú, pred Milánom sa k nam pridali súbežne aj ďalšie súpravy, smerujúce na Porta Garibaldi. Vrela vo mne opäť krv cestovateľa. V Toskánsku som ešte nebola! Ale bola to jedna z “must-see”. Ale predovšetkým som sa tešila na svojich rodičov. Vybehla som z vlaku, aby som prestávku využila na brioche a cappuccino. O niekoľko minút som spokojná čakala na moju rýchlu kamošku pod tabuľou vlakových odchodov. Nástupište stále chýbalo. Ale veď vlak má odchádzať o sedem minút! Ostatní cestujúci stáli celkom pokojne. Mnou šili čerti už predtým, takže som nepokojne pochodovala sem a tam. Aj miestnym strážnikom som už padla do pozornosti a nenápadne ma sledovali opodiaľ. Konečne! Nástupište pre môj vlak bez meškania vyhlásili tri minúty pred odjazdom. Masa ľudí sa rozbehla do podchodu, pretože bol na poslednej koľaji z trinástich možných. Jednoducho Taliansko. Treba byť vždy pripravený. Za posledným bežcom sa zavreli dvere a už sme sa rozbehli smerom k toskánskym viniciam. Tristo kilometrov za hodinu, ukazovala tabuľa v stredovej uličke. Krajina za oknom sa menila veľmi rýchlo. Keď sme vbehli vo vysokej rýchlosti do tunelov, prepadol ma zvláštny pocit ako v lietadle. Klesali sme do údolia, ale okolo bola len čierno-čierna tma. Telo malo zmätok, pretože sa nemohlo opierať o svoje zmysly. Ani nie o polhodinu neskôr sa objavilo mesto a moja cieľová stanica. “Tak som tu!” Zavolala som rodičom, ktorí sa snažili nájsť cestu k hotelovej garáži. Chaos, doprava, zátarasy im situáciu moc neuľahčovali, tak sme sa dohodli, že sa stretneme na hoteli.“Neevidujeme tu nikoho s takým menom. “, bránil sa recepčný, keď som sa snažila absolvovať check in. Nepomohol ani lístok s napísaným menom, aby sa nemusel trápiť s výslovnosťou. “Skutočne tu nikto taký nemá rezerváciu. “ “Určite má!! Tak ja prídem s ostatnými teda.”, povzdychla som si a vyšla som z hotela. Našich som stretla na rohu ulice. Keď sme sa zvítali, opáčila som: “Prečo recepčný v hoteli Spagna tvrdí, že o nás nevie?”“Pretože bývame v hoteli Romagna.”, odvetila moja mama pokojným hlasom. Osviežení po dobrej sprche sme sa vybrali do historických uličiek Florencie. Čakalo nás niekoľko zastavení. Nemala som o tomto meste ani poňatia, spoliehala som sa na svojich sprievodcov a intuíciu. Moja mama vedela o jeho histórii veľmi veľa a bolo mi jasné, že stačí počúvať. Po prehliadke Medicejských kaplniek som mala historickej nádielky dostatok a bol opäť čas na chvíľu preskúmať mesto vlastným spôsobom.Skupinka sa oddelila do galérii a ja som prebehla známym Ponte Vecchio na druhú stranu rieky. Ulice už boli plné turistov, tak som vytiahla mapu a našla miesto, kde ich bude pravdepodobne menej: Pevnosť Belvedere vysoko nad Florenciou. Pohľad na žijúce mesto s dávnou históriou vo mne opäť otváral otázky. Rodinu mám teraz tu. Cítim sa tu dobre. Ale kde je moj domov? Čo vlastne tvorí “domov”? Kde sa mám usadiť? Spomenula som si na moje ubytovanie v Sangiane i na bývanie v byte v Galante, kde som mala svoj priestor, svoju “noru”, vytvorenú na balkóne. Miesto, kde som dočerpávala sily pri sviečkach, olejoch a hudbe. Spomienkový optimizmus sa mi snažil navodiť pocit osamelosti, že tu to tak nemám. Ale do toho opäť vstúpilo srdce: “Domov máš predsa tam, kde si ho vlastným kúskom duše vytvoríš. Galanta bola tvoje zatiaľ umelecké dielo. Lenže nespominaj na minulosť, radšej tvor svoju prítomnosť. “ Dokelu! Zase to moje vnútro kleplo po hlavičke! A ako jednoducho! Naplniť priestor sebou, aj keď je požičaný. To sa predsa dá!” Ešte chvíľu som premýšľala nad tým, čo robilo môj balkón tak výnimočným. Odhodlaná zmeniť svoj prístup v tejto záležitosti som sa pobrala ďalej. Tradične som netrafila správnu odbočku. Zrazu som sa ocitla v štvrti toskánskych víl, udržiavaných záhrad a prepychu. Cesta sa kľukatila smerom nadol, takže bolo jasné, že niekam do mesta určite smeruje. Mapu som nechala vo vrecku a rozhodla som sa spoliehať na svoju intuíciu, ako aj na chuť sa hýbať. Po hodine sme už s rodičmi a ich kamarátmi opäť sedeli na káve na brehu rieky Arno a kuli ďalšie plány pre poobedie. Pozerala som sa na svoju “islandskú skupinku” a cítila som sa neuveriteľne šťastná, že sme v tom ďalekom svete priniesli kus spoločného domova a mohli si ho užívať pod toskánskym slnkom. A v Sangiane ma čakal nový domov, aj keď len požičaný. Avšak svojim spôsobom mojim bol.
Pokračovanie nabudúce…
