Odletová hala na letisku v Bratislave je maličká. Bezpečnostnú kontrolu s príručnou batožinou som vybavila pomerne rýchlo, pokiaľ teda nepočítam vyzliekanie 3 kabátov a zimnej vesty. Do kufra sa mi nezmestili, ale bola som rozhodnutá, že do Talianska so mnou poletia stoj čo stoj. Pri návšteve mojej „skrine“ v kamarátovej garáži som sa snažila vziať všetko, čo mi prišlo ako užitočné na prečkanie chladných dní. Čapice, rukavice, teplé ponožky a šály. Hádam to bude stačiť. Kufor praskal vo švíkoch.
Položila som svoju výbavu na kontrolný pás a nenápadne podstrčila ešte hrubšie poltopánky v darčekovej taške. Tvárila som sa, že sa tam ocitli náhodou.
V zimných kožených čižmách a letných šatách som vyzerala komicky, keďže vonku ešte kraľovali teploty babieho leta. Dievča, neboj, veď ty budeš rada, že ich máš so sebou, nebrbli toľko, povedala som si v duchu a odtlačila batožinu s kabátmi k voľnému miestu.
Hala zívala prázdnotou. V pláne na najbližšie hodiny boli len dva lety, z toho jeden môj do Bergama. Ako vždy, aj teraz sa mi do očí tlačili slzy. Stávalo sa to vždy, keď som mala letieť. Lomcovali mnou všetky možné pocity a nevedela som vylúštiť, či v nich bolo viac radosti z návratu alebo strachu z letu. Ale slzy som mala na krajíčku vždy, keď som mala letieť, takže som to nebrala tragicky. Smútok tam nebol, pretože som s tešila na pokračovanie mojej cesty. A to ešte pred hodinou sme s priateľkami v ženskom kruhu rozoberali všetky možné témy, sťa by sa nič nemenilo. Ale najbližšie ich uvidím asi až na Vianoce. Alebo aj neskôr. Len boh vie, kam ma cesty zavedú.
Dievčina vedľa mňa na lavičke smutne pozrela na vybitú batériu mobilu a s nabíjačkou v ruke sa vybrala hľadať voľnú zásuvku. Bez úspechu sa posadila po chvíli na svoje miesto.
„Potrebuješ powerbanku?“, opýtala som sa po anglicky. Podľa štýlu jej obliekania a exotickej pleti som usúdila, že nadviazať rozhovor v cudzom jazyku bude praktickejšie. „Ach, áno, ďakujem!“, odpovedala a s úľavou pripojila svoj telefón na kábel.
Náš rozhovor ešte chvíľu pokračoval ďalej. Bavili sme sa o Dominikánskej republike, odkiaľ pochádzala, o Taliansku, ako aj o dôvode jej návštevy v Bratislave. Taliančinu sme striedali s angličtinou, slovensky na nás prehovoril až hlas oznamujúci let do Milána.
„Tu máš na mňa číslo. Ak by si niečo potrebovala, bývame s mamou v Monze.“, rozlúčila sa Mia a mne dobre padlo, že poznám ďalšiu dušu v tom veľkom svete.
Lietadlo rolovalo vysokou rýchlosťou po dráhe. Cítila som, ako ma zatláča do sedadla a potom sa celé moje telo ocitlo v akomsi beztiažovom stave, keď sme sa vzniesli nad oblaky. Dýchala som zhlboka, pretože už v tej chvíli nebolo nič, čo by som mohla ovplyvniť. Moc nad mojim životom mal stroj a dvaja ľudia vpredu v kokpite. Niekoľko kilometrov nad zemou sa kontrolky bezpečnostných pásov vypli a Bratislava za nami ostala ako maličká bodka.
Hlavou mi vírili myšlienky posledného týždňa. Priatelia, rodina, stretnutia, svadba… stále sa niečo dialo, nemala som ani chvíľu čas na oddych. Takýto bol môj život doteraz. Na stopäťdesiat percent. Stále na kolesách, stále v aktivite. Nečudo, že ma to už dvakrát za život pritlačilo na lopatky a za hranicu vyhorenia. Teraz bol najvyšší čas plniť si svoje sny a zažiť aj trochu toho dobrodružstva.
Pocit som mala dobrý.
Keď som sedela s rodinou cez víkend na svadbe, uvedomovala som si, ako dobre som spravila. Takmer všetci bratranci a sesternice mali partnerov, alebo deti. Ja som medzi nimi sedela ako single nezamestnaná tridsaťpäťka s dredmi vo vlasoch. Ale spokojná, pretože prvý krát v živote som mala pocit, že idem dopredu s otvoreným srdcom.
A aj keď sa pýtali, čo plánujem robiť, páčilo sa mi odpovedať: „Ešte neviem, nemám konkrétne plány.“ Vnútorne som sa chcela ešte vrátiť do Turína, pretože ma to tam ťahalo. A možno si tam nájdem prácu vo fitness centre. Alebo v kaviarni. Uvidíme. Do novembra mám ešte čas.
Z myšlienok ma vytrhol hlas posádky, že o chvíľu pristávame v Bergame. Čože? To už? Pozbierala som svoje veci rozložené na sedadle vedľa mňa a skontrolovala, či mám všetko. V hlave som ešte stále mala živú spomienku spred rokov, ako som úpenlivo prosila na letisku vo Frankfurte, aby niekto išiel pohľadať môj mp3 prehrávač do lietadla. Bola som mladá a neznalá toho, že straty a nálezy ad hoc nikto riešiť nebude.
Zakývali sme si s Miou na rozlúčku, keď som prechádzala okolo výdaja batožín. Cestovanie naľahko malo svoje výhody. Hlavne žiadne čakanie. Nastúpila som na prvý autobus do Milána, pričom v ušiach mi hrala pieseň od Laury Pausini – Ascolta il tuo cuore. Aké príhodné.
Miláno sa prebúdzalo do večerného života, keď som konečne vyniesla kufor do hostelovej izby. Do Sangiana mi už žiadny spoj nešiel, musela som pokračovať až na druhý deň. Automat mi za peniaze vymenil jednu coca colu, s ktorou som sa usadila na terase. Chystalo sa k dažďu, vo vzduchu visela zvláštna vôňa vlhkého vzduchu s prímesou mestského prachu.
Pasívne som počúvala rozhovory pri vedľajších stoloch. Boli pre mňa ako hudba, pretože môj rozum nezvládal prekladať, o čom sa tí ľudia rozprávajú. Neplánovala som sa do žiadneho z nich zapojiť, až kým som nezačula v jednom z nich slovenské slovo. Vystrelo ma to na stoličke a pozreli sme sa s mlado vyzerajúcim chalanom na seba. „Slovensko?“, vyhŕklo zo mňa automaticky a on prikývol.
„Hej.“ „No paráda, a čo tu?“, akosi automaticky ma to ťahalo do rozhovoru az úst mi samovoľne vychádzali otázky. „Dávam si pauzu po maturite. Tak som vzal bike a išiel som 1500 km po Talianskom pobreží.“, zhrnul v skratke svoj príbeh. Ďalších dvadsať minút rozprával svoje zážitky z cykloputovania, kým sa poriadne rozpršalo. Zapriali sme si teda veľa šťastných kilometrov na našich cestách a ja som sa pobrala na izbu ku kórejskej spolubývajúcej.
„Toľko životných príbehov! Toľko možností, čo môže človek so svojim časom robiť!“, znelo mi v hlave, keď som zaspávala. Cítila som sa byť súčasťou diania, pretože sa zároveň písal aj ten môj osobný príbeh.
Pokračovanie nabudúce…
