„Mari, myslím si, že to moc riešiš.“, povedal Mário a odpil si z miešaného drinku. „Však si nainštaluj Tinder, aspoň spoznáš nových ľudí.“ „Tinder? To nie je zoznamka, či niečo také?“, opýtala som sa neisto. Na zoznamke som nebola hádam od svojich osemnástich. Časy, kedy bol Pokec v kurze, boli dávno preč a ľudí som radšej spoznávala inak, než online. „No a? Veď daj si tam, že na kávu, alebo tak. Najrýchlejšia cesta, ako môžeš niekoho spoznať.“Musela som uznať, že z časti mal pravdu. Ako plynul čas, chýbala mi v Sangiane duša, s ktorou by som sa mohla porozprávať ako s mojimi ženami v kruhu. Priemerný vek v dedine bol nad sedemdesiat rokov a s mojou devätnásťročnou ukrajinskou susedou sme museli používať Google Translate, aby sme sa aspoň trochu nadviazali konverzáciu. Nebola som ten typ, čo by oslovoval ľudí na ulici, práve naopak. Mário bol na služobnej ceste a zhodou okolností sa nám podarilo stretnúť práve v Miláne. Poznali sme sa už dlhšie vďaka projektom a ako to už býva, na domácej pôde sa nám málokedy podarilo nájsť voľné okno medzi termínmi. O to viac ma tešilo, že priniesol kúsok slovenského rozhovoru k talianskemu aperolu. Dostal priepustku od kolegu na pár hodín, potom sa musel vrátiť k pracovným povinnostiam. „To nevymyslíš, to je život.“, pomyslela som si spokojne a zamiešala slamkou svoj drink. Keď sme dopili, uhradili sme štedrý účet a pobrali sa dole ulicou smerom do centra. Obchody s módou striedali zlatníctva a reštaurácie. Miláno bolo komerčným rajom a postrachom pre každú peňaženku. Prada, Gucci, Louis Vuitton… Ani jednu zo značiek som v šatníku nemala. Prišlo mi to ako plytvanie peniazmi, na rozdiel od rozpočtu na kávu, kam som mesačne vlievala nemalé prostriedky. Mňa však zaujalo malé výdajné okienko s nápisom „Cannelloni siciliani“ na druhej strane ulice. „Och, to musíme vyskúšať!“Nadšene som vykročila smerom k obchodíku a na mojom jazyku sa už vytváral dojem sladkosti, určite naplnenej nejakou delikátnou zmrzlinou alebo vanilkovým krémom! Každý sme vzali svoj kúsok a presunuli sa k barovému stolíku vedľa. S veľkým očakávaním som zahryzla do trubičky a okamžite som vypľula všetko naspäť. „Fuj, to čo je?“ V ústach som mala ovčiu pachuť, ktorá sa absolútne nezhodovala s mojim očakávaním. Obzrela som sa s výčitkou k okienku, kde okrem veľkého nápisu stálo aj „latte di pecorino“… ovčie mlieko… Ešte raz m poriadne striaslo a odložila som svoju lahôdku bokom. „Tak toto teda nedám.“, dodala som s kyslou tvárou. Mário sa len zasmial a hodil do seba posledný hlt. Prišiel čas pobrať sa každý po svojom. Odprevadil ma k vlaku, silno sme sa objali a na rozlúčku dodal: „Mysli na to, čo som ti povedal.“ S týmito slovami mi zakýval a odišiel. Od nášho stretnutia ubehol nejaký čas. Mário bol už dávno doma a ja som sa stále žila s rovnakým pocitom. Spoločenská nuda sa mi pomaly zhmotňovala a online kávy neboli to pravé orechové, nevedeli mi nahradiť prítomnosť človeka.Sedela som podvečer na záhrade s pohárom červeného vína. Ulica bola tichá ako vždy, len sem tam štekol rozhorčený pes na miestnu mačku. Inak sa nedialo nič. Mŕtvo. Susedia večerali, vo vedľajšej záhrade sa na chvíľu zapálilo svetlo, ako sused od naproti vysypal smeti do kontajnera. Potom opäť zavládlo bezvetrie.Zobrala som do ruky telefón. Takže Tinder, hej? Vyhľadala som aplikáciu v ponuke a klikla na inštaláciu. Tak to som zvedavá. Vnútri som ešte stále mala odpor, pochybnosti i predsudky zároveň. Ja predsa nehľadám vzťah, ani nič. Otvorila som registračný formulár, vybrala nejaké svoje lepšie fotky za posledné tri mesiace a ťukla na pokračovať. Koho teda hľadám? Ženu na kávu. Hm, to znie zvláštne. Nech som však napísala v mojej angličtine čokoľvek, znelo to, že hľadám partnerku rovnakého pohlavia. Vrátila som sa na začiatok a vyplnila profil tak, ako mi to intuícia kázala. Okruh? Dajme tomu desať kilometrov. Mladí ľudia musia byť aj niekde v okruhu, inak by to už skutočne bola tragédia. Dokončila som registráciu a dala si ďalší odpila si z pohára.Pozerala som si navrhnuté profily, sem-tam som potiahla prstom smerom doprava. Do istej miery to bola veľmi relaxačná činnosť, niečo ako prezerať si Facebook a ukladať nápady, ktoré síce nikdy nezrealizujem, ale aspoň si ich uložím. Moja kamarátka si našla dokonca na Tinderi manžela. Išla na to s matematickou štatistikou, nakoniec vyhrala svoj match. To môj prípad teda rozhodne nebude.Prešla som ešte niekoľko profilov, kým som sa zastavila pri sympatickej fotke muža so psom. „German guy, traveling through Italy. Available for a drink.“ Zaujímavé. Drink by šiel a nemčina znie fajn. Tak tebe dám určite plus, minimálne teda aj kvôli tomu psovi. Po chvíli ma moja činnosť prestala baviť. Znudene som vypla som telefón a pobrala sa do postele.Ráno na moje prekvapenie ma okrem bolesti hlavy čakala aj záplava odpovedí na večerný Tinder. „Ciao bella!“ Týmito slovami začínala väčšina konverzácii. Dávala som si otázku, či tí ľudia nemajú čo robiť, keď za takú krátku dobu mi boli schopní toľkí dať srdiečko na profil a zároveň aj napísať. Odpísala som na niekoľko správ, medzi ktorými sa objavila aj jedna od môjho nemeckého cestovateľa: „Hey Mari, how are you?“ Bol na druhej strane jazera a práve sa chystal na odchod do Turína.Srdiečka sme si teda vymenili úplne na poslednú chvíľu. Potešila som sa, pretože som mu mohla hrdo odovzdať aspoň pár cestovateľských tipov, čo môže navštíviť. Nebolo ich veľa, avšak som si pripadala veľmi dôležito. Nehovoriac o tom, že cestoval tam, kam ma moje vlastné srdce ťahalo tiež.Výmena písmeniek a viet pokračovala ešte chvíľu, kým mi neprišla prvá hlasová správa na WhatsApp. Otvorila som ju a v tej chvíli sa mi podlomili kolená. Angličtina s nemeckým prízvukom znela neuveriteľne sexi. Ako keď skombinuješ lahodné mango s horkou čokoládou.Svoju prvú správu som mu poslala asi na desiaty krát. Nepáčil sa mi tón môjho hlasu, koktanie, gramatika, dlhé nesúvislé vety… vždy som našla niečo, aby som ju mohla zmazať. Dýchaj, veď o nič nejde. A ten drink aj tak nedáte, už je aj tak preč. V živote sa neuvidíte! Presviedčala som samú seba, že je v pohode odoslať, čo som vytvorila.Sem tam som odpísala aj na iné správy, ale po chvíli som zhodnotila, že ak si mám s každým takto konverzovať, je to príliš časovo náročné a zmazala som Tinder z telefónu. Vnútorne ma to ťahalo jedným smerom.Naše rozhovory počas týždňa nabrali na intenzite. Bola som virtuálnym spoločníkom na jeho ceste, zdieľali sme svoje zážitky od rána do večera. Spoznávali sme sa veľmi postupne, ale niečo vo mne malo pocit, že sa poznáme už veky. Aj preto nebolo ťažké povedať áno na spoločný výlet k Lago di Garda….„Ty si normálna?!! To sa len tak odtrepeš naverím-v-boha za niekým, koho ani nepoznáš?!“, vrieskala na mňa Ivica z druhej strany počítača. „Dobre, upokojíme sa, mami…“, vrátila som jej ranu z prvej ruky ľadovým hlasom. Rozumela som jej obavám, teda do istej miery. Sama som si nebola istá, či spontánne rozhodnutie sa stretnúť bolo úplne v poriadku. Lenže už sme sa dohodli a ani intuícia mi nevravela nič podozrivé, že by som spozornela. Ivica sa musela zmieriť s tým, že ani ona moje rozhodnutie ovplyvniť nemôže. Bola však jediná duša, ktorá o mojom pláne vedela. „… a keby čosi, chodila som na Kalah, viem kam efektívne kopnúť….“, uzatvorila som konverzáciu vtipom a pobrala sa zbaliť veci na cestu. Vlak do Modeny mal plánovaný príchod o pol deviatej. Snažila som zachovať rozvahu, lenže nervózna som bola ako pred prvým rande. Logika nevedela vysvetliť moje správanie. Predsa kvôli strachu z mužov som začala chodiť aj na bojovú sebaobranu. A teraz som sa vybrala sama za úplne neznámym človekom v úplne cudzej krajine. Bože, ja som blázon! Poznali sme sa desať dní, a to ešte aj cez Tinder! Ja som blázon!!!Krátko pred stanicou som na spotenú tvár hodila vrstvu čerstvého mejkapu a prečesala si vlasy. Moje telo si po piatich hodinách cesty pýtalo sprchu, ale na tú si ešte počkám. Prvý dojem viem spraviť len raz, tak si musím vystačiť s tým, čo mám. Vzala som kufor so svojimi vecami k dverám.Vlak zastavil, zhlboka som sa nadýchla a s myšlienkou „Dôverujem“ som z neho vystúpila…
Pokračovanie nabudúce…
