Nástupište bolo plné ľudí, každý z nich sa niekam ponáhľal, alebo niekoho hľadal v dave. Predierala som sa so svojim kufrom smerom k východu a očami hľadala tvár z fotiek. Vedela som, že sa na mňa nevykašľal, pretože celú cestu sme si posielali aktualizované súradnice. Hlavou mi aj tak preblesla myšlienka: „Čo ak ma uvidel naživo a radšej zdrhol?“ Aj to sa predsa stáva. Sama som mala vnútornú otázku, či jeho výška je skutočne meter tridsať sedem, ako raz poslal v správe. Bolo mi vtedy hlúpe pýtať sa, nakoľko to myslí vážne. Snažila som sa na vlastnú päsť zistiť podľa fotiek, či by to mohla byť pravda. Nepodarilo sa mi to. Rozuzlenie tejto otázky muselo počkať do nášho stretnutia.Po pár metroch slalomu medzi cestujúcimi som konečne uvidela známu tvár. Usmiala som sa zoširoka, odvtedy mi tento úsmev aj zostal. Objali sme sa na privítanie a spoločne sme sa pobrali k autu, odložiť batožinu, aby sme ju nemuseli vláčiť po celom meste. Bolo niečo po deviatej, Modena ožívala nočným životom. Námestia plné ľudí, otvorené bary a reštaurácie, všade bol čulý ruch. Október vládol ročnému obdobiu, teploty boli však ešte veľmi vysoko a jeseň na míle ďaleko. Cítila som sa ako na prvom rande. A to aj napriek tomu, že naše stretnutie nikto ako rande nepomenoval. Jednoducho sme sa stretli. To je všetko. Snažila som sa svoju nervozitu vyriešiť zamestnávaním hlavy a prenášaním pozornosti na všetko okolo mňa, až som vyvolala dojem, že sa o moju spoločnosť až tak nezaujímam. Rozprávali sme sa. O živote, rodine, priateľoch … vlastne o úplne obyčajných veciach. Mala som pocit, že muža vedľa mňa poznám už veľmi dlho. Ani jeden z nás sa na toho druhého nesnažil spraviť dojem, alebo hrať nejakú hru. Prechádzka večernou Modenou po hodine stačila a my sme sa pobrali k autu. Hotel bol vzdialený asi dvadsať kilometrov od mesta, na pešiu turistiku v noci priďaleko. Mestečko zívalo prázdnotou. Centrum bolo mŕtve, hudba išla z jediného otvoreného podniku, kde zakotvila aj celá miestna mládež. Usadili sme sa s dvomi drinkami na terase. Bolo zvláštne pozorovať mladých ľudí okolo nás. Aj ja som bola v ich veku. Navystrájali sme toho tiež dosť. V mojich teenage-rokoch som sa cítila škaredá, tučná, stratená. Cesta k seba-láske bola veľmi dlhá a prišla až o mnoho rokov neskôr. Sedeli sme na terase ešte dlho, keď ma začala premáhať únava. Oprela som sa mu o rameno a na chvíľu zatvorila oči. Pocítila som jemný bozk vo svojich vlasoch a moje telo sa v tej chvíli úplne rozpustilo. Bolo zvláštne cítiť takúto dôveru, plynutie a bezpečie niekde tak ďaleko od domova.
Od Modeny sme sa druhý deň presunuli k južnej časti Lago di Garda. Malý penzión Corte Delle Muse nebol priamo na pobreží, zato útulnosťou vynikal spomedzi všetkých. Arkádové chodby, historické átrium, záhrada s granátovými jablkami. Majiteľka bola viac než osemdesiat ročná Talianka s francúzskymi koreňmi a plynulou nemčinou. Štyri dni dovolenky tam ubehli ako voda. Na jazere Lago di Garda som zažívala som najkrajší romantický pobyt vo dvojici – až na to, že sme neboli pár. Ako by sme aj mohli, keď v nedeľu nás opäť rozdelí tisíc tristo kilometrov. Brali sme to, čo nám prítomnosť ponúkala: navštívili sme spolu turisticky preplnené Sirmione, vytiahli naše zadky na túru na Monte Castello, užívali si dlhé prechádzky ruka v ruke, ako aj príjemné večerné rozhovory v záhrade a zaspávanie v objatí. Bez očakávaní, čo bude potom. Zato so zážitkami, ktoré už ostanú navždy. Posledný deň mi tak či onak bolo veľmi smutno. Pri raňajkách sa mi do reči nechcelo, predo mnou ležala nedotknutá žemľa s domácou marmeládou. Cez tú guču v hrdle by to aj tak nešlo. „A teraz idete už domov?“, opýtal sa prísediaci hosť pri našom stole. „Áno, Mari k Lago Maggiore a ja sa vraciam do severného Nemecka.“, znela odpoveď. Vo výraze v jeho tvári som videla zmätok, ďalej radšej nevyzvedal. Vlak mal odchod čosi po deviatej. Pred stanicou nebolo kde zaparkovať, len miesto pre taxíky bolo voľné. Rozlúčka trvala ani nie tridsať sekúnd, pretože za nami už stál taxikár, ktorý nám trúbením dal najavo, že tam nemáme čo hľadať. Rýchlo sme vyložili môj kufor, pusa na rozlúčku a odchod. Otočila som sa a rozhodným krokom odkráčala k staničnej hale. Slnečné okuliare zakryli tlačiace sa slzy do očí a statočne som predýchavala silnú emóciu, ktorá vo mne bublala na povrch.„Dýchaj dievča, bolo to pekné, teraz je čas sa vrátiť do svojej samoty. Ideš do Milána, máš ešte aj online meeting poobede, zamestnáš myseľ, bude to okej.“ Vlak sa rútil rýchlosťou dvesto za hodinu smerom k mestu a aj moje emócia ma postupne prestala ovládať. Vzala som do ruky granátové jablko, ktoré mi tesne pred odchodom odtrhol zo stromu. Aj keď na mojej záhrade v Sangiane ich rástli desiatky, toto bolo výnimočné. V hlave mi prechádzali spomienky na posledné dni a aj napriek istému pocit smútku z rozlúčky som vnútorne pociťovala šťastie zo stretnutia. Všetko je, ako má byť a aj tak bude. Ak sa máme ešte vidieť, uvidíme sa a teraz to aj tak neovplyvním. Radšej si večer s vďačnosťou vychutnám toto granátové jablko. Do telefónu mi podchvíľou prichádzali hlasové správy, pri ktorých sa nedalo inak, len potiahnuť kútiky opäť do úsmevu. Obdivovala som, že chcel dať celú cestu za jeden deň, ja by som to už po havárii v auguste nikdy neriskovala. Pred milánskou stanicou som ostala stáť. Bol to taký zvláštny pocit vzduchoprázdna, ktorý som nevedela opísať. Ani na sever, ani na juh. Neťahalo ma to nikam, nemala som cieľ, ani chuť nakupovať. Zato som mala dve hodiny do porady, tak ich musím niečím zaplniť. Idem na istotu teda. Kávou treba začať. Zamierila som do baru a objednala si tradične cappuccino. Vzala som do ruky telefón a poslala cestovateľovi selfie aj so šálkou. Nech vie, s akým kávoholikom mal dočinenia! Po dávke kofeínu sa vrátila aj chuť navštíviť obchody. Ulica, ktorú som si spontánne vybrala, však s mojim rozpočtom nemala nič spoločné. Prada, Gucci, Louis Vuitton… Pred každým vchodom stál portier, aby otvoril dvere zákazníčkam s taškami, ktoré boli väčšie ako môj kufor. No dobre… a nejaký vintage second-hand by sa nenašiel? Vybrala som telefón a mapami som sa nechala viesť asi desať minút do najbližšej pobočky.S prehrabávaním sa v regáloch som skončila presne načas, aby som sa stihla pripojiť k vzdialenému Slovensku. Sadla som si na lavičku k fontáne a počúvala. Nič z toho, čo sa tam preberalo, sa ma už vlastne netýkalo, nemala som čím prispieť. Počúvala som negatívnu rozpravu o komerčnom spôsobe života a v tej chvíli som precítila niečo veľmi dôležité: bola som v meste, známom práve svojim komerčným duchom. Neodopierala som si nič, na čo som mala chuť. Keď som si chcela kúpiť drobnosť – spravila som tak. Ak ma duš zavolala na výlet – išla som s ňou.Ale hlavne – po piatich dlhých rokoch som mohla úprimne povedať: „Ľudia, ja som fakt šťastná!“ A s touto myšlienkou som sa zo stretnutia odpojila.
Pokračovanie nabudúce…
