„Milí pasažieri, o chvíľu pristaneme na medzinárodnom letisku Rome Fiumicino. Prosím, zapnite si bezpečnostné pásy.“
Vykúkala som z okienka lietadla a do môjho tela vchádzal adrenalín, ktorý som necítila posledné tri roky. Nová krajina, nové mesto a zážitky. V žalúdku mi hrala pestrá zmes pocitov: od vzrušenia, cez jemnú dávku stresu. Bola som sama, bez prísediaceho, ktorý by ma pri pristávaní držal ruku a opakoval, že letecké nehody sú veľmi vzácne.
So skromne zabaleným batohom som sa predrala davom cestujúcich smerom k vlaku Leonardo Express. Prechádzala okolo cestovateľov, turistov, manažérov a v mojich nohách narastalo obrovské nadšenie. Kde som bola tieto posledné roky? Kde sa vytratila tá Žena v pohybe, milujúca čakanie na letisku, sledovanie odletov, kupovanie lístkov a dobrodružstvo v podrážkach? Kam zmizla?!
Rýchlym tempom som dobehla k vlaku a v posledných sekundách zakúpila lístok, aby som stihla aj naskočiť. Krajina za oknom menila veľmi rýchlo, ako sme sa blížili k mestu a telom sa mi rozlieval zvláštny pocit. Žena, veď ty si tu už bola. Pamätáš? Pred desiatimi rokmi, i pred tromi rokmi. Toto je tvoje mesto! Postará sa o Teba!
Smútok bol razom preč a moja duša sa prebudila z dlhého spánku. Bola som si istá, že toto je správny pocit, pretože do očí sa mi tlačili slzy vďačnosti.
Zo stanice ma srdce ťahalo rovno do mesta, k Pantheónu. Cítila som, že je to vhodné miesto pre začiatok putovania Rímom. Bol štvrtok veľmi skoro ráno, mesto ešte nepatrilo turistom. Vchod do budovy zíval prázdnotou a s pocitom pokory som vošla pod kupolu. Bola rovnako krásna, ako som si ju pamätala. Sadla som si na lavičku a pozorovala dianie. Všade vyžaroval pokoj, ticho a len hlúčik turistov so sprievodkyňou v protiľahlom rohu si vysvetľoval historické súvislosti.
Premýšľala som, kam pokračovať ďalej. Nemala som žiadne plány, ani predstavy, čo by som chcela stihnúť počas svojej návštevy. Povedala som si teda, že sa idem riadiť vnútorným pocitom a tým, čo budem chcieť robiť. Zrazu som si uvedomila tú obrovskú slobodu, že sa nemusím nikomu prispôsobovať, ani robiť sprievodcu. Bola som sama za seba, so všetkým, čo k tomu patrilo.
Po polhodine som opustila Pantheón a vydala sa krížom-krážom ulicami Ríma. Pozorovala som ľudí, architektúru a občas som sa zastavila, keď ma niečo zaujalo. Balkóny plné kvetov, omietky domov nahlodal čas. Cítila som históriu všade navôkol, napriek tomu duch mesta bol veľmi živý a moderný. Milovala som pozorovať okolo prúdiace davy.
Bola som v Ríme! V Ríme!!!
Zabočila som do vedľajšej uličky a náhodou natrafila na útulnú tavernu. „Súhlasím, je čas na dobrý Aperol Spritz!“ Sympatický čašník ma usadil za stôl a podal mi jedálny lístok.
„Máme skvelú pizzu, môžem odporučiť.“, prehovoril na mňa anglicky.
„Rada by som si dala, ale nezvládnem ju celú.“ Odpovedala som a uvedomila som si, že už týždeň poriadne nič nejedla.
„Zvládnete. Viete, čo je tajomstvom jedenia? Musíte si zachovať apetít. Jesť po malých kúskoch, ale stále. Tak váš žalúdok nepovie mozgu, že stačilo.“, zveril sa mi s návodom. Zasmiala som sa a nevedela, či hovorí pravdu, alebo len chce spraviť reštaurácii obrat.
„Dobre teda, prineste mi prosím jednu Diavolu a dobrý aperol k tomu.“, objednala som si a bola som zvedavá, či do malého žalúdka dostanem aspoň jeden trojuholník. Čašník sa pri mojom stole zastavil na kus reči ešte niekoľkokrát. Bola som rada, že mám chvíľku spoločnosť a možnosť sa s niekým porozprávať.
Celý deň som nerobila nič iné, len to, čo chcela. Posedávala pri pouličných muzikantoch, občas si zatancovala, alebo len tak sedela na schodisku Forum Romanum a pozorovala pulz mesta. Bolo mi dobre, pretože toto som bola ja. Žena, ktorá objavuje svet. Ozývala sa tá časť duše, ktorá bola nevypočutá a teraz si napĺňala svoje poslanie. Len občasná myšlienka na návrat domov mi spôsobovala ťažobu na žalúdku, pretože ma čakalo ďalšie sťahovanie.
…
Posledný rímsky deň som sa zobudila veľmi skoro. Večer už budem na letisku a teda batoh celý deň budem nosiť so sebou pleciach. Pozerala som na pripravené veci na posteli a neveriacky krútila hlavou nad značným množstvom kúskov, ktoré pribudli počas môjho pobytu. Kedy som to stihla?
Ľahšie sa bude riešiť baliaca kríza s kofeínom v žilách, povedala som si a vybehla do ulíc hľadať otvorenú kaviareň. Keď som sa vrátila s kávou, všimla si pootvorené dvere do vedľajšej izby.
„Počkaj!“ Zastavil ma hlas, keď sa rozhodla vkročiť do izby. „Dá sa tu niekde uvariť káva?“, opýtal sa a vyšiel na chodbu muž nižšej postavy. V pravej ruke držal taliansky kávovar a v ľavej mletú kávu. Jeho oči sa na mňa dívali v nádeji, že budem mať odpoveď.
„Podľa mňa nie, neriešila som to. Som fanúšikom kaviarenského života.“, odpovedala som s úsmevom a ukázala na pohár v jej ruke.
„Jasné, rozumiem. Tak poďme na kávu.“ Navrhol a súhlasila som.
„Musím sa pobaliť, potrebujem tak tridsať minút.“ „V pohode, zatiaľ spravím zo seba človeka.“, odvetil.
Vošla som do izby a postupne natlačila veci do batoha. Mala som čo robiť, aby zips nepraskol. Posledný krát som sa poobzerala po izbe, či som na nič nezabudla, poďakovala sa za útočisko a vyšla do chodby, kde ju už čakal Dan.
„Môžeme ísť. Ale musíme nájsť dobré maritozzo!“, trvala som na svojom. Túžila som ochutnať túto pochúťku odkedy som videla film Láska a gelato. Spravili mu dobrú reklamu a našla som niekoľko odporúčaní na miesta, kde sa dobré maritozzo dalo zohnať. Lenže žiadne z týchto miest neboli v končinách, kde som bývala.
Chodili sme ulicami štvrti a po chvíli natrafili na kaviareň, ktorá sa stala sídlom pre konverzáciu na nasledujúce dve hodiny. Rozprávali sme sa o živote, cestovaní, zážitkoch.
Moja duša lietala v siedmom cestovateľskom nebi.
Dan bol na cestách už skoro mesiac. Cestoval po celom Taliansku a snažil sa vyrovnať s rozvodom. Ticho som mu závidela slobodu, ktorú zažíval. Ja sa vraciam za pár hodín naspäť domov a čaká ma sťahovanie.
„Už je veľa hodín, mala by som ísť. Chcem ešte stihnúť záhrady Borghese a večer sa presúvam na letisko.“ „Jasné, daj mi na seba číslo, možno sa ešte stretneme.“ Nadiktovala som mu správne číslo a pobrala sa opäť na túlačky mestom. Už videla skoro všetko, čo chcela.
Peši som zbehla do mesta a batoh ma už začínal pomaly ťažiť na pleciach. Potila som sa pod ním ako kôň a dúfala som, že ho pravidelne budem môcť zhodiť dole. Po niekoľkých kilometroch chôdze som sa konečne usadila s knihou v ruke v záhradách.
Kaviareň na konci sveta. Malá brožúrka, ktorá mi dávala veľa nezodpovedaných otázok. Zmysel života, čo to vlastne je? Ako ho nájdem? Ozývalo sa vo mne.
Ako som pozorovala cestovateľov, turistov a ľudí okolo seba, predstavila si samu seba, aké by to bolo byť na cestách. Napríklad rok.
„Veď aj ty môžeš.“ Ozval sa zrazu vnútorný hlas a ja som sa zaskočene bránila. „Nemôžem, veď doma mám záväzky.“ „Otvor srdce.“ Po tejto vete vnútorný hlas stíchol a mne nenapadlo nič iné, len: „Ja nemôžem.“ A zahĺbila sa opäť do knihy.
Ani som si nevšimla, ako ubiehal čas. V medzičase sa okolo mňa striedali skupinky turistov. Stále prišiel niekto nový, okrem dvoch mužov. Sedeli každý na jednej strane lúky, kde som bola aj ja. Boli tam už pomerne dlho a mňa to začalo znervózňovať. V hlave mi vírili spomienky na nedávne nepríjemné skúsenosti z mesta, kde som bývala, čo ma koniec koncov dohnalo aj na tréningy sebaobrany.
Adrenalín v tele sa zvyšoval postupne, až som sa rozhodla, že sa stratím medzi davom turistov a zbehnem na námestie Piazza del Popolo. Zbalila som si veci a vykročila smerom na vyhliadku a schodmi dole, k najbližšiemu stanovisku kolobežiek.
Keď som k nim dorazila, všimla si, že dvaja muži z parku kráčajú smerom k mne. Srdce mi búšilo ako o závod a ruky sa mi triasli tak, že som nebola schopná odomknúť kolobežku. „Rýchlo!“ prosila som aplikáciu, ale tá štrajkovala.
Do toho mi zazvonil telefón. Volal Dan. Nevedela, či sa má tešiť, alebo zúriť. Zdvihla telefón, priložila si ho k uchu a hlasno povedala „Ahoj, som v záhradách, kde vy, počkám vás?“ Vyhŕkla som na neho do telefónu a v tom istom momente dvaja muži prešli tesne okolo mňa a pokračovali v ceste.
Nohy sa mi podlomili od úľavy a rozplakala som sa.
Odomkla som kolobežku a roztrasenými rukami chytila madlá. Rýchlo som sa zviezla na námestie Piazza Navona a sadla som si na lavičku. Celá situácia vyzerala teraz komicky. Bola to len domnienka? Nič sa nedeje! Je to v poriadku!
„Dôveruj životu, Mari!“ Zaznelo mi v hlave. Dobre, budem.
Chvíľu som premýšľala, čo by som spravila v prípade reálneho ohrozenia, ale rozhodla som sa, že nebudem živiť túto myšlienku a vyrazila som smerom do malebnej štvrti Trastevere, kde sme sa mali s Danom a jeho priateľom stretnúť.
Tešila som sa, že v prítomnosti Talianov som sa cítila viac zatiahnutá do príbehu Ríma. Majitelia obchodíkov boli zhovorčivejší, keď sa s nimi rozprávali v taliančine, než turistickou angličtinou.
Vo vinárni sme popíjali víno a rozprávali sa o živote. Moja duša lietala. Bolo to, akoby som našla samu seba. Dušu, ktorá potrebovala zažívať prítomnosť toho, čo sa práve deje!
Tak toto mi chýbalo! ŽIŤ!
Cudzie reči mi odjakživa pripadli magické. V posledných rokoch som ich moc nepoužívala a veľmi mi to chýbalo.
Chcela som to žiť!
…
O pár hodín neskôr sme stáli na vlakovej stanici a bol čas sa rozlúčiť. Leonardo Express na mňa čakať nebude a bol to posledný vlak na letisko.
„Mohla si ostať, vybehli by sme na párty a ráno by si šla priamo na let.“ „To asi nie, ja nie som párty typ.“, zasmiala som sa nad pozvaním a vnútorne mi odľahlo. Skutočne si spánok vážila viac ako zábavu. Síce na letisku, ale v teple a v dosahu kávy, pod dekou, ktorú som stihla kúpiť.
„Veď keď prídeš do Turína, môžeš zostať na pár dní.“ Pozvanie ma potešilo, možno to spojím s ďalším výletom do Talianska niekedy koncom roka.
Ani som netušila, že o už pár týždňov budem sedieť na múriku Basilica Superga a vychutnávať si pohľad na toto mesto.
Vrúcne objatie na rozlúčku a správa: „Si silná baba, zvládneš všetko!“ mi dodali sebavedomie a zmietli aj poslednú slzu smútku z nedávnych udalostí.
Nasleduje: Kapitola 3: Keď si niečo praješ…
https://ko-fi.com/restartzenyvpohybe
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
