Keď si niečo veľmi praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to splnil.
Tak veľmi som utekala z domu, až ma to muselo zastaviť presne na polceste!
Moje rozhodnutie odísť s jednosmerným cestovným lístkom bolo pre mnohých ťažké pochopiť. Niektorí sa tešili so mnou, iní zdieľali obavy, aby sa mi niečo nestalo. Rozumela som im, zároveň som však vedela, že niet cesty späť. Ten ťah vo mne bol veľmi silný, nemohla som sa mu ubrániť.
Do auta som sadla podvečer, po dlhom a náročnom cestovaní medzi Bratislavou a Bystricou. Kufre boli zbalené, posledné tašky som nahádzala do auta pred pol desiatou. Pozrela som sa na obsah v kufri a pomyslela som si, koľko toho človek skutočne málo potrebuje.
Nahnevaná, frustrovaná, so slzami na krajíčku, že rozlúčenie s rodičmi nedopadlo dobre, som vyrazila na prázdne cesty. Bola som rozhodnutá zastaviť až v Turíne.
Niekde za Viedenským novým mestom ma únava zmáhala na toľko, že som si dovolila zaparkovať, aby som si na hodinu zatvorila oči a trochu si oddýchla. Zo snov ma prebudilo až ranné brieždenie po štyroch hodinách tvrdého spánku. Uff! Tak to som si dopriala! Odbehla som rýchlo na toaletu a s naštartovaným motorom pokračovala zobúdzajúcou sa rakúskou krajinou.
Cesta prebiehala pokojne. V objatí letného slnka sa Megane krútil v alpských zákrutách, kým sme dorazili k talianskym hraniciam. Roztriasli sa mi kolená.
Tak tu to je. Tvoj jednosmerný lístok, dievča. Tvoja vysnívaná cesta. Oči sa mi zaliali slzami a vozidlo vbehlo do prvého diaľničného tunela.
—
Myslela som si, že to skutočne dám až do cieľa. Prebleslo mi hlavou, keď som sedela na krajnici a už hodinu a čakala na odťahovú službu. Dávali si riadne načas.
Rám kolesa úplne zmenil tvar, okrem toho neboli na aute našťastie žiadne viditeľné škody. Musela som uznať, že súčasťou posádky boli aj všetci moji anjeli strážni. Nabehnúť na stredové zvodidlo v predbiehacom pruhu si vyžiadalo svoju daň. Čo teraz? Budem môcť ísť ďalej? Čo bude s Meganom? Mám ho poslať naspäť na Slovensko a pokračovať vlakom?
Ani v jednej sekunde mi nenapadlo, že by som sa mala vrátiť domov. Musím sa o seba postarať bez ohľadu na okolnosti. Musím sa postarať o Megana!
Len jedna vec bola istá – nie je v mojich silách ísť naspäť.
Minimálne však do zajtra musím niekde prečkať. Pozrela som sa do mapy, kde sa vlastne nachádzame. Lido di Jesolo. Letovisko neďaleko Benátok s dlhými piesčitými plážami.
Dobre teda. K moru som chcela ísť, ale z iných okolností by to bolo prijateľnejšie. Vesmír si však spôsoby nevyberá a pošle ti v správnej chvíli to, čo si želáš.
Rezervovala som prvý hotel a dúfala, že auto bude do rána v poriadku. V hlave som už mala záložný plán a to mi stačilo.
Prvý krát sa mojim telom rozniesol pokoj, keď som sedela s nohami zaborenými do piesku a moje oči pozorovali more. Vlny sa prelievali cez seba v nekonečnom kolobehu a ja som paradoxne vnútri cítila vďačnosť.
Všetko, čo sa doteraz udialo, malo svoj zmysel. Každá jedna minúta vytvárala mozaiku zážitkov, na ktoré budem spomínať určite celý život. A to bol len začiatok. Hnev zmizol a na jeho miesto prišla zvedavosť, čo ma na mojej ceste ešte čaká.
Druhý deň poobede bolo auto pripravené na jazdu. Môj Renault mal pred sebou ešte viac než päťsto kilometrov a večer som už chcela byť stoj, čo stoj v cieli. Verona, Brescia, Miláno… Kilometre ubiehali postupne, o to pomalšie, že som Megyho šetrila.
Bol neskorý večer, keď sa objavili svetlá Turína. Odľahlo mi. Doprava už utíchla, len niekoľko áut cestovalo hore dole mestom. Vytrepala som kufre na piate poschodie apartmánu a s úľavou som si sadla na balkón. Ulice boli prázdne, napriek tomu veľmi živé. Nevedela som, kde som, čo tu budem robiť, ale vedela som jedno:
Som tu správne!
Pretože to mi hovorilo srdce.
Nasleduje: Kapitola 4: Som zaľúbená!
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com. 🙂
