Ráno som otvorila oči už po siedmej. Napriek veľkej únave z cesty lomcovala mojim telom zvedavosť. Nechcelo sa mi vylihovať v posteli.
„Myslím, že na kávu je prvý čas!“ Vošla som do kuchyne a pustila sa do hľadania. Aha, tu je! Otvorila som vrecko a plnú lyžicu vložila do mokka kanvice. To by mohlo na úvod stačiť.
Kým sporák pripravoval môj obľúbený nápoj, obzerala som sa po miestnosti a hľadala dušu ľudí, ktorí tu bývali. Apartmán bol malinký, napriek tomu niesol talianske čaro. Dva balkóny z každej strany, jeden s výhľadom na ulicu, druhý do uzatvoreného dvora. Žiadna vstupná predsieň, ako som bola zvyknutá u nás. Vstup bol priamo do kuchyne a odtiaľ do obytnej časti.
Všade naokolo boli desiatky detailov, rozprávajúce príbehy domácich. Páčilo by sa mi bývať na takomto mieste. Určite by som každé ráno pila kávu na balkóne. A mala by som tu veľa, veľmi veľa kvetov! Sem by sa hodila… Z myšlienok ma vytrhol kávovar, ktorý bublaním zahlásil, že je čas na kofeínovú dávku.
So šálkou v ruke som sa usadila vonku a pozorovala ulicu. Turín sa prebúdzal do štvrtkového rána, dodávky zásobovali miestne obchody, sem-tam okolo prebehol autobus, ale ruch ešte nebol tak silný. Z neďalekej kaviarne sa šíril ranný ruch a ťahal môj nos na výzvedy. Premýšľala som, čo budem robiť nasledujúce dni. Môj hostiteľ to bude vedieť lepšie.
„Dobré ráno.“, pozdravil ma Dave po anglicky, keď rozospato prešiel okolo do kuchyne, aby si zapálil cigaretu. Posadil sa za stôl a do ruky zobral tabak s papierikmi. „Dalo sa spať?“, opýtal sa.
„Ale hej, celkom som sa vyspala, a čo som nestihla, to dobehne kofeín.“, usmiala som sa nad vlastným vtipom a bolo mi jasné, že tých káv dnes ešte bude veľa. Odložila som šálku na stôl a posadila sa na stoličku.
„Máš nejaké špeciálne prianie, čo by si chcela vidieť?“
„Vôbec. Nepoznám to tu a jediný plán, čo mám, je nesedieť na zadku.“, odvetila som.
„Dobre, tak dnes prebehneme mesto, ukážem ti moje obľúbené miesta. Večer môžeme ísť na hudobný večer a na zajtra by som naplánoval degustačný večer v Le Langhe.“
„To je reštaurácia?“ „Nie, to je lokalita asi hodinu autom od Turína. Rodná zem Barola.“ Neisto som prikývla, pretože o tomto druhu vína som nikdy nepočula. Ale to sa mi s Daveom stalo ešte niekoľkokrát počas môjho pobytu. Občas zabudol, že som cudzinec a kapely, miesta alebo miestne kultúrne osobnosti mi moc nepovedali. O to viac som sa mohla učiť.
Asi o hodinu neskôr sme vyrazili na prehliadku mesta. Štvrť San Salvario, kde sme bývali, bola pre vysoké nájmy jednou z najdrahších štvrtí mesta, na druhej strane aj jednou z najžiadanejších, nakoľko tu vládla pestrosť kultúrneho a spoločenského života.
Daveovo rozprávanie o Turíne sálalo oduševnením a láskou pre toto mesto. Bol jeho súčasťou a upozorňoval ma na detaily, ktoré by som si sama nevšimla. Od Porta Nuova sme prešli cez Via Roma s pompéznymi arkádami, až na Piazza San Carlo. Po ceste sme pozdravili patrónov turínskych riek Dora a Po, oddychujúcich na fontánach. Pokračovali sme ulicami, až kým sme neminuli brány kráľovského paláca a zastali sme až v záhradách za ním.
„Odtiaľto je najkrajší výhľad na Mole Antonelliana. Uvidíš, je nádherná!“ Ťahal ma k miestu, ktoré veľmi dobre poznal. Och! Tak tu si! Ikona Turína. Stodvadsaťjeden metrov vysoká elegantná budova mala v sebe niečo, kvôli čomu som z nej nevedela spustiť oči. Dnes už ju síce v meste prerástli dve konkurencie, ale na jej iskru zďaleka nedosiahli.
„Myslím že je čas na aperitív.“ „Čože? Veď je len jedenásť!“ „Nevadí, dáme si k tomu aj niečo na jedenie.“ Prešli sme ešte niekoľko ulíc, než sme na malom námestí našli miesto na terase kaviarne. „Un Aperol, per favore!“ objednala som si drink a započúvala sa opäť do príbehu môjho sprievodcu. Čašník nám v medzičase priniesol aj tanier s čerstvými olivami, focacciou a rôznymi druhmi salámy. Zahnali sme tak najväčší hlad.
Dave mi celý čas rozprával o Turíne. Duša mesta bola silná. A ako každé veľké mesto, aj Turín mal svoje problémy. Ale aj vôľu veľa vecí meniť. Záviselo, z ktorého uhlu sa pozeráš. Rozprávali sme sa aj o sociálnych problémoch, kultúre a umení.
V tej chvíli mi prišlo toto mesto ako to najkrajšie na svete. Zaľúbila som sa a veľmi som tam chcela zostať! Cítila som sa vtiahnutá do dejín a začal sa vo mne rodiť nápad, že sa sem v novembri vrátim.
—
„Na nočný život nie som stavaná.“, pomyslela som si, keď som sa po vlastnej osi vrátila na apartmán. Bolo len jedenásť hodín večer, ale moje telo vyhlásilo stop flámovaniu. Na večernej párty bolo veľmi príjemne a aperol na talianske pomery veľmi lacný, lenže za posledných desať rokov bolo pre mňa privilégiom spánok. Keď telo zavelí, musím ho poslúchnuť.
Sadla som si na kraj postele a prvý krát ucítila nachodené kilometre. Zobrala som do ruky mobil, aby som si ešte raz prezrela fotky z toho dňa. Basilica di Superga, il mercato, Parco del Valentino. A to je len zlomok z toho, čo ma ešte čaká!
Moja duša sa usmievala nad zážitkami, ktoré mala možnosť zažiť. Stále mi prišlo neuveriteľné, že som so svojim autom viac než tisíc tristo kilometrov od domova a na nejaký čas to ešte tak bude.
Nasleduje: Kapitola 5: Dotyk vidieka, či mestský život?
Každá kniha potrebuje čas a dobrých korektorov. Ak chceš podporiť moju tvorbu a máš pocit, že môj príbeh môže inšpirovať ďalšie bytosti na svojej ceste, môžeš ma podporiť na Ko-fi.com.
